„Skúste sa nestresovať a dodržiavajte pokojový režim.“ Z dobre mienenej rady sa časom stalo ustálené slovné spojenie – pre mňa v kategórii forbesový #citatdna, čo na mňa vyskočí z facebooku každé ráno (mám ho rada). Moja vizita u lekárky sa však zaobišla bez týchto rečí. Nerozprávala, lebo nemusela. Iba sa pozerala a krútila hlavou.
Zbalil ma stres. Rafinovane a na prvú. Trafil ma vo fáze, kedy hlava funguje ako hodinky, nejaký ten čas sa nezaoberám zbytočnými vecami a ľuďmi, teším sa z roboty, maličkostí. Hovorím si, že zle už bolo a nepitvám stariny. To, že hlava filtruje a zabúda však neznamená, že aj telo je na tom komfortne. Naopak. Ak si potrebujete stres chytiť a vidieť ho, ako sa na vás bez vkusu zabáva, vygúglite si pásový opar. Takto nejako vyzerá úder pod pás.
Je nula štyridsať, dom spí. Na stene cestujú tiene žalúzií ako v Koljovi. Cez týždeň som volala s Vílou z Ligy, sľúbila som, že budem odpočívať a konečne napíšem blog. Pôvodne mal byť o tom, prečo je pondelok jednoducho „zlý deň“. Pri zapíjaní tabletky som vytriezvela. V stave, keď aj pyžamo na tele bolí, je mi úplne ukradnutý. Bude taký, aký si ho urobím. Vyfackám všetky jeho negatívne prívlastky už v nedeľu, aby som si mohla v pokoji vypiť kávu, večer pozrieť Maxa a s vyvetranou hlavou vykročiť do nového týždňa. Toto zvládam aj s utorkom. Zoradiť si povinnosti v sebe ako lístky kartotéky a preberať sa nimi pekne rad za radom je náramne oslobodzujúce. Potom systém pekne posoliť a hneď sa dá jesť. Môj bývalý šéf razil zásadu, že iba vtedy naša robota bude stáť za niečo, keď si na ňu urobíme chuť. Takú neodolateľnú, ako na mekáč raz do roka alebo o polnoci. Bol schopný s nami o nej debatovať niekoľko hodín, o práci i o našej nálade, nastavení. A do čoho sa mi ráno nechcelo, to už poobede bola hračka. NO stres. Mala som šťastie. Na job i na ľudí.
Mám prácu, ktorá ma neraz vytiahne z postele aj po polnoci. Nie z obavy, ale z akútnej potreby ukotviť myšlienku tu a teraz, aby do rána neodišla. Takto ma dostala aj otázka, čo všetko si so sebou do zamestnania z domu nosíme a naopak. Pripravovali sme tlačovku Ligy za duševné zdravie SR o duševnom zdraví na pracovisku. Svoje starosti si nosíme so sebou tak, ako krabičkovú diétu. To bola veta, čo mi nedala spať. Aj keď ostala iba v koncepte, nedopovedaná, nedomyslená. Pravdou je, že som nemusela vymýšľať obrazy, len som popísala to, čo si nosí so sebou na pleciach veľa ľudí. Tak veľa a tak ťažký náklad, že im neraz podlomí nohy. Od tlaku na termíny, s fast foodom a bez vody, s litrami kávy, po tolerovanie lenivého kolegu, ješitného šéfa, krotenie emócií a slov, potláčanie názoru, obavy z výsmechu, nepochopenia, presvedčenia netrčať z davu ... alebo úpornou snahou vyniknúť za každú cenu. Ak sa k nákladu v robote pridá ešte prívesný vozík z domu, hneď je z problému kamión.
Zdravé rodinné zázemie nenájdeme v regáli bio obchodu, v čistom dizajne a sterilnom balení. Domáca pohoda je výsledkom precíznej piplačky v našich hlavách, vzťahoch. Minimálne na úrovni oberania ríbezlí po bobuľkách alebo kynoženia buriny medzi nasadenou mrkvou či plazivými uhorkami. Kto to robil, vie. Z tlaku v práci a napätím doma poskladáme rovno časovanú bombu, aj bez návodu. Či vybuchne na porade alebo pri návšteve svokry, to je v podstate jedno. Ak územie neodmínujeme, explodovať budú ďalšie. A pritom stačí tak málo. Vytvoriť priestor, kde rozprávač bude mať svojho poslucháča, priestor, kde sa nebude súdiť, posudzovať, odsudzovať. Priestor, kde sa naše problémy neodrážajú od steny ako hrach. A že pred jeho dverami budú fronty, o tom nepochybujte.
Zbalil ma stres, no nevyzerá to na vzťah. Nevonia mi a je nervózny. Niekedy stačí povedať jednoducho NIE, nie nesúhlasím, nie nepáči sa mi to, nie nemám čas ...a začnú sa diať zázraky, krabice sa začnú hýbať. On bude ešte chvíľu doliezať. Keď ho nemilujem, nemám čo riešiť.
Katarína Poláčková
spolupracovníčka Ligy za duševné zdravie SR
