Strach prehovoriť

Autor: Liga za duševné zdravie SR, n.o. | 15.1.2018 o 12:47 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  2518x

Príspevok o prepuknutí môjho psychického ochorenia, následnom hľadaní terapie a strachu prehovoriť, ktorý som nakoniec prekonala.

August. Rodinné posedenie na terase. Rozprávam sa s mamou, nasleduje obvyklá hádka. Nekontrolovateľný hnev vrcholí. Jedným okom zazriem padajúci mobil, ktorý sa rázom ocitá na dláždených kachličkách pokrývajúcich terasu bytu. Rýchlo ho zdvíham, zbadám rozbitú obrazovku. Nerozumiem, ešte pred chvíľou predsa ležal vo vrecku mikiny! O zem som ho nehodila, ako sa tam teda dostal? 
Jedného dňa opäť sedím na terase, z ničoho nič sa vo mne hromadí hnev. Zachváti ma silná túžba zabiť sa nožom. Nechápem, kde sa vo mne takáto strašlivá myšlienka berie. Naľakám sa, nikdy predtým mi nič podobné nenapadlo. Viem, že to nie je v poriadku, ľudia by predsa takto uvažovať nemali. 
Hnev a nevysvetliteľné správanie pokračuje ďalej. V tomto období navštevujem školskú psychologičku, mám osemnásť rokov. Začínam chápať, že som zvláštna. S nikým zo spolužiakov sa nerozprávam, svet sa pre mňa stáva nevysvetliteľným miestom. Na hodinách si kreslím a píšem. Nerozumiem existencii inštitúcie, ktorá bezbreho leje poznatky do študentských hláv.


Jednu z básní tvorím aj na hodine slovenčiny.
Rušenie celistvosti

Nesmelé duše preháňajúce sa po chodbách
ako duchovia pozbavení krásy poznania
Pejoratívne pomenovania
z nedostatku alternatívneho umenia
zrejú sťa zelenkasté puky

Trojrozmerný svet
na list papiera vtlačím
Písmenami ozdobený
kvet
tomu vďačím

S heslom “žiadne zmeny“
apaticky čuším
a nevedomky ruším
celistvosť bytia


Napriek školskému poradenstvu výbuchy hnevu neutíchajú. Jedného dňa sa pri obede poriadne naštvem. S tanierom v rukách odchádzam do svojej izby, chytám do rúk ryžu, hádžem ju kade-tade. Biele zrnká o chvíľu zdobia steny, zrkadlo, skriňu a veľkú časť podlahy. Vzápätí sa „zobúdzam“ z tranzu, uvedomujem si, čo sa stalo. 
Hnev nepoľavuje, ničí a pustoší predmety naokolo. Kľúče hádžem o stenu bytu, nový mobil roztrieštim o vodovodný kohútik a rázom strácam všetky zápisky a poznámky za niekoľkoročné obdobie. 
Nastáva obdobie zimy. Obkolesujú ma hnev i depresívne myšlienky. Nervózne prechádzam okolo ľudí popíjajúcich teplý punč. Konverzujú a usmievajú sa, vianočná nálada presakuje pomedzi jednotlivé stánky. Moju myseľ však zahaľujú konštantné samovražedné myšlienky. Dennodenne zápasím sama so sebou, moje vnútro sa pred touto čierňavou nevie ubrániť. O svojich pocitoch intenzívne píšem. Niekoľko poznámok z tohto obdobia sa zachovalo dodnes.
Moje telo ako batoh ťažkých tehál, ťaží mi chrbát. Nervová sústava sa odpája od zvyšku tela, niečie nohy si len tak vykračujú po zasnežených chodníkoch naplnených šťastím. Ľudia sa usmievajú, zdvíhajú pohľady, upierajú ich na mňa, akoby mi dovideli na samé dno mojej nenávratne prehnitej duše.


O pár týždňov som pochopila, že bez pomoci iného človeka nedokážem naďalej existovať. Okrem obdobia spánku konštantne bojujem s akýmsi vnútorným hlasom. Ten mi neustále podsúva ukončenie života ako jedinú cestu, ktorou by sa mal uberať môj život.   
Ničivá sila trhá mi organizmus na malé fragmenty látky bezcieľne hľadajúce svoje miesto v želatínovej konzistencii môjho tela. A srdce, bez akéhokoľvek citu, mení sa na obyčajný sval bojujúci o prežitie. Pocit vlastnej neschopnosti. Paralýza končatín. Snaha o odstránenie sa z povrchu zemského bez suicidálnych pohnútok. Predstava vlastnej neexistencie ako blahodarne pôsobiaca masť na ubolené rany ľudí v okolí.
Vedela som, že terapia je jedinou možnosťou ako riešiť svoje starosti. No ako to už u nás ľudí býva, mala som strach. Nerobilo mi problém priznať si, že nie som v poriadku. Aj Van Gogh sa ocitol na psychiatrii a aký to bol úžasný umelec! A mnohí ďalší, Nina Simone, Isaac Newton, Virginia Woolfová...  
Háčik bol inde. Nevedela som verbalizovať svoje ťažkosti, pomenovať, čo sa so mnou v skutočnosti deje. Keď nad tým premýšľam dnes, asi som sa bála, či budú moje starosti pre toho druhého „dostatočne dobré“. Áno, znie to neuveriteľne, keď si predstavíte, že som dennodenne pomýšľala na samovraždu. No ako sa zvykneme učiť o vlastnostiach oxidu vápenatého, o duševnom zdraví nehovoríme na školách vôbec. A tak som predpokladala, že kohosi neznámeho nebude zaujímať čo prežívam. Prečo by aj malo? 


Dnes si myslím, že toto uvažovanie svedčilo o nedostatočnej sebahodnote, ktorá je pre emočnú nestabilitu typická. K prehovoreniu ma prinútil až pokles na úplne dno. Bola som si istá, že trpím akýmsi ochorením, ale netušila som jeho názov. Po spísaní všetkých starostí a bôľov zapĺňali moje problémy rozlohu troch hárkov papiera. O dva týždne som sa dozvedela názov tohto problému: hraničná porucha osobnosti.  
Sú dva dôvody, kvôli ktorým píšem o svojom probléme. 
Prvý: o psychických problémoch sa hovorí veľmi málo. Táto chyba je systémová, a teda ťažko odstrániteľná. Je preto aj na jednotlivcoch a ich skúsenostiach napomôcť k osvete a prevencii. Na druhej strane je dôležité poznamenať aké náročné je učiniť takýto krok, obzvlášť v dobe presadzovania ideálu umelej bezchybnosti.
Druhý: Štatisticky sa každý štvrtý človek v živote stretne s istým psychickým ochorením. Nie je ihneď potrebné sadnúť za počítač a napísať článok o svojej skúsenosti. Stačí tému otvoriť v okruhu blízkych ľudí. Možno budete prekvapení koľko z nich zdieľa podobné zážitky či skúsenosti.

Klára Kusá

spolupracovníčka Ligy za duševné zdravie SR

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kto bude udeľovať Ficove štátne vyznamenania

Nové štátne ceny chce udeľovať vláda.

Stĺpček Jakuba Fila

Vatry zvrchovanosti, Svätopluk. Prečo nie august 1968?

Že si komunisti nevšimli november ´89, sa stalo smutnosmiešnou glosou ich sveta.


Už ste čítali?